„ALA NÓ DON.“ Tento výrok v jazyku bambara, ktorým sa hovorí v Mali (západná Afrika), znamená: „To je dielo Božie.“ V tejto časti sveta sú podobné slogany celkom bežné.

V jazyku wolof je zvykom hovoriť: „Yallah mo ko def“ (Vykonal to Boh).

A v jednom miestnom dialekte kmeňa Dogon sa hovorí: „Ama biray“ (Spôsobil to Boh).

Tieto výroky majú svoje analógie aj v iných krajinách. Keď niekoho postihne smrť alebo tragédia, často počuť vyjadrenia ako: „Prišiel jeho čas“ a „Bola to Božia vôľa“. V západnej Afrike sú slogany typu „Človek mieni a Boh mení“ bežne namaľované na vozidlách verejnej dopravy a na vývesných tabuliach v obchodoch. Pre mnohých sú to iba slovné zvraty. Často však odrážajú hlboko zakorenený fatalizmus.

Čo je vlastne fatalizmus? The World Book Encyclopedia ho definuje ako „vieru, že udalosti sú určené silami, ktoré ľudské bytosti nemôžu ovládať“.

Čo sú tieto „sily“?

Babyločania pred tisícročiami verili, že osud jednotlivca je silne ovplyvnený konfiguráciou hviezd pri jeho narodení. (Porovnaj Izaiáša 47:13.) Gréci verili, že osud je v rukách troch mocných bohýň, ktoré pradú, merajú a strihajú niť života.

Boli to však teológovia takzvaného kresťanstva, kto prišiel s myšlienkou, že osud človeka určuje sám Boh!

Napríklad „svätý“ Augustín odmietal „falošné a zhubné názory“ astrológov. Na druhej stane však tvrdil: „Vyznávať, že Boh existuje, a zároveň popierať, že vopred pozná budúce veci, je tou najočividnejšou pochabosťou.“

Dôvodil, že keď je Boh naozaj všemohúci, musí „vedieť o všetkom, skôr ako sa to udeje“, a nesmie nechať „nič nepredurčené“. No Augustín zanietene obhajoval názor, že napriek tomu, že Boh vie vopred o všetkom, čo sa stane, ľudia predsa majú slobodnú vôľu. – De civitate Dei, kniha V, kapitoly 7-9.

O stáročia neskôr protestantský teológ Ján Kalvín posunul záležitosti o krok ďalej, keď tvrdil, že kým niektorí sú „[Bohom] predurčení byť deťmi a dedičmi nebeského kráľovstva“, iní sú predurčení byť „príjemcami [Božieho] hnevu“!

Dnes sa viera v osud berie vážne v mnohých častiach sveta. Zamyslite sa nad skúsenosťou Ousmana, mladíka v západnej Afrike. Bol jedným z najlepších žiakov v škole, ale keď robil záverečné skúšky, prepadol! To znamenalo nielen opakovať ročník, ale aj pociťovať rozpaky pred rodinou a priateľmi. Jeden priateľ sa ho snažil utešiť slovami, že to bola Božia vôľa. Ousmanova matka podobne pripisovala vinu za jeho zlyhanie osudu.

Ousmane najprv s radosťou prijímal ich pokusy o vyjadrenie súcitu. Koniec koncov, ak jeho zlyhanie bolo naozaj Božou vôľou, nemohol urobiť nič, aby mu zabránil Jeho otec však videl veci inak. Povedal Ousmanovi, že prepadnutie na skúškach bola jeho vlastná chyba – a nie Božia. Ousmane proste prepadol preto, že zanedbal štúdium.

Keďže Ousmanova viera v osud bola otrasená, rozhodol sa, že sám pre seba záležitosti preskúma.

Pozývam vás, aby ste urobili to isté a zamysleli sa nad nasledujúcim článkom.

Učí Biblia viere v osud?

Hanobenie! Ohováranie!

Keď je nejaký vážený člen spoločnosti presvedčený, že jeho meno alebo povesť boli poškodené falošnou správou, núti ho to, aby uviedol záležitosti na pravú mieru. Proti tým, ktorí sú zodpovední za toto hanobenie, môže dokonca podniknúť právne kroky.

Nuž a fatalizmus nie je nič menšie ako ohováranie namierené proti Všemocnému Bohu. Táto teória tvrdí, že Boh je osobne zodpovedný za všetky tragédie a nešťastia, ktoré postihujú ľudstvo. Ak veríte v osud, možno si predstavujete, že Univerzálny Zvrchovaný Panovník si zostavil program, ktorý obsahuje niečo také ako:

‚Dnes bude Ján zranený pri automobilovej nehode, František dostane záchvat malárie, Matejovi víchrica zničí dom‘!

Naozaj by ste mohli byť podnecovaní slúžiť takému Bohu?

‚Ale ak za naše nešťastia nie je zodpovedný Boh, kto potom?‘ pýtajú sa tí, čo veria v osud.

Ousmane, spomenutý mladík, o tom premýšľal. Nemusel však hádať ani mudrovať, aby dospel k pravde. Dozvedel sa, že Boh sám sa očistil od takéhoto ohovárania za pomoci učenia, ktoré sa nachádza v Jeho inšpirovanom Slove, v Biblii. (2. Timotejovi 3:16) Pouvažujme teda o tom, čo Biblia hovorí na tento námet.

Kto je vinný?

Záplavy, víchrice, zemetrasenia – také katastrofy sú často označované za Božie dopustenie. Ale Biblia nenaznačuje, že také katastrofy spôsobuj Boh. Zamyslite sa nad tragédiou, ku ktorej došlo pred stáročiami na Strednom východe. Biblia nám hovorí, že jediný človek, ktorý túto katastrofu prežil, o nej podal správu: ‚Oheň od Boha [hebrejský výraz, ktorý často znamená blesk] padol z nebies a vzbĺkol medzi ovcami a slúžiacimi a pohltil ich.“ – Jób 1:16.

Hoci si tento vydesený muž azda myslel, že za oheň je zodpovedný Boh, Biblia ukazuje, že Boh nebol vinný. Prečítajte si sami Jóba 1:7-12 a dozviete sa, že blesk nespôsobil Boh, ale jeho Protivník – Satan Diabol! Niežeby všetky nešťastia boli priamym dielom Satana. Ale je jasné, že nie je dôvod viniť za ne Boha.

Keď niečo zlyháva, v skutočnosti sú často vinní ľudia. Zlyhania v škole, v práci alebo v spoločenských vzťahoch môžu vyplývať z nedostatku úsilia a dobrého školenia alebo azda z nedostatočného ohľadu na iných. Podobne aj ochorenia, nehody a úmrtia môžu byť následkom nedbalosti. Veď už len tým, že máte pri riadení auta zapnutý záchranný pás, sa značne znižuje pravdepodobnosť, že sa pri dopravnej nehode zabijete. Záchranný pás by nič neznamenal, keby záležitosti riadil nezmeniteľný „osud“.

I patričná lekárska starostlivosť a hygiena výrazne redukuje počet predčasných úmrtí. Ba i niektoré katastrofy, bežne označované ako „Božie dopustenie“, sú v skutočnosti ľudským dopustením – smutným dedičstvom toho, ako zle človek spravuje zem. – Porovnaj Zjavenie 11:18.

„Čas a nepredvídaná udalosť“

Je pravda, že sú mnohé smutné udalosti, ktorých príčiny nie sú plne zrejmé. Všimnite si však, čo Biblia hovorí v Kazateľovi 9:11:

„Obrátil som sa, aby som videl pod slnkom, že preteky nepatria rýchlym ani bitka mocným, ani pokrm múdrym, ani bohatstvo tým, ktorí majú porozumenie, ba ani priazeň tým, ktorí majú poznanie; lebo čas a nepredvídaná udalosť postihujú všetkých.“

Nie je preto nijaký dôvod veriť, že za nehodami stojí Stvoriteľ alebo že obete nehôd sú ním nejako trestané.

Ježiš Kristus sám vyvracal fatalistické úvahy. Keď poukázal na tragédiu, ktorá bola jeho poslucháčom dobre známa, opýtal sa:

„Domnievate [sa], že tých osemnásť, na ktorých spadla veža v Siloáme a zabila ich, boli väčšími dlžníkmi ako všetci ostatní ľudia bývajúci v Jeruzaleme? Určite nie, hovorím vám.“ (Lukáš 13:4, 5)

Ježiš zjavne pripísal toto nešťastie ‚času a nepredvídanej udalosti‘, a nie Božiemu zásahu.

Ničivé účinky nedokonalosti

Ako je to však s nevysvetlenými úmrtiami a chorobami?

Biblia podáva takýto priamy opis stavu, v akom sa nachádzajú ľudia: „V Adamovi všetci zomierajú.“ (1. Korinťanom 15:22) Smrť postihuje ľudstvo, odkedy sa náš praotec Adam vydal cestou neposlušnosti. Presne podľa Božieho varovania Adam zanechal svojmu potomstvu dedičstvo smrti. (1. Mojžišova 2:17; Rimanom 5:12)

V konečnom dôsledku teda pôvod všetkých chorôb možno nájsť už u nášho spoločného predka Adama. Aj naše zdedené slabosti majú veľa spoločného so sklamaniami a zlyhaniami, ktoré v živote zažívame. – Žalm 51:5.

Uvažujem o probléme chudoby. Viera v osud často povzbudzovala trpiacich, aby sa zmierili so svojou náročnou existenciou. ‚Je to náš osud,‘ myslia si títo ľudia. Biblia však ukazuje, že na vine je ľudská nedokonalosť, nie osud. Niektorí sa stávajú chudobnými, keď ‚žnú to, čo zasiali‘ prostredníctvom lenivosti či zlého hospodárenia s prostriedkami. (Galaťanom 6:7; Príslovia 6:10, 11)

Nespočetné milióny žijú v chudobe, pretože sú obeťami chamtivých ľudí, ktorí sú pri moci.(Porovnaj Jakuba 2:6)

„Človek panoval nad človekom na jeho škodu,“ hovorí Biblia. (Kazateľ 8:9) Nejestvuje nijaký dôkaz, na základe ktorého by sme všetku chudobu mohli pripísať Bohu alebo osudu.

Viera v osud – jej škodlivé účinky

Ďalším presvedčivým argumentom proti viere v osud je účinok, ktorý fatalizmus môže mať na tých, čo v neho veria.

Ježiš Kristus povedal: „Každý dobrý strom nesie znamenité ovocie, ale každý skazený strom nesie bezcenné ovocie.“ (Matúš 7:17)

Pouvažujem o jednom „ovocí“ fatalizmu – o spôsobe, akým fatalizmus ovplyvňuje zmysel ľudí pre zodpovednosť.

Zdravý zmysel pre osobnú zodpovednosť je dôležitý. Je jednou z vecí, ktoré motivujú rodičov, aby sa starali o svoju rodinu, zamestnancov, aby svedomito vykonávali svoje úlohy, výrobcov, aby poskytovali kvalitné výrobky. Viera v osud môže tento zmysel otupiť. Predstavte si napríklad, že niekto má na aute chybný mechanizmus riadenia. Ak má ten človek jasný zmysel pre zodpovednosť, dá ho opraviť, pretože si robí starosti o svoj život i o život pasažierov. Naproti tomu ten, kto verí v osud, môže ignorovať riziko, uvažujúc, že k havárii dôjde, len ak je to ‚Božia vôľa‘!

Áno, viera v osud môže ľahko podporovať nedbalosť, lenivosť, neprijímanie zodpovednosti za svoje konanie a množstvo iných negatívnych čŕt.

Prekážka v našom vzťahu k Bohu?

Čo je najhoršie zo všetkého, viera v osud môže potlačiť niečí zmysel pre zodpovednosť či povinnosť voči Bohu. (Kazateľ 12:13)

Žalmista nabáda celé ľudstvo, aby ‚okúsilo a vedelo, že Boh je dobrý‘. (Žalm 34:8) Boh kladie určité požiadavky na tých, ktorí sa chcú tešiť z jeho dobroty. – Žalm 15:1-5.

Jednou takou požiadavkou je pokánie. (Skutky 3:19; 17:30) K tomu patrí uznať svoje chyby a urobiť potrebné zmeny. Ako nedokonalí ľudia všetci robíme veľa chýb, z ktorých potrebujeme robiť pokánie. No ak človek verí, že je bezmocnou obeťou osudu, je ťažké cítiť potrebu kajať sa či prijať zodpovednosť za svoje chyby.

Žalmista povedal o Bohu: „Tvoja milujúca láskavosť je lepšia ako život.“ (Žalm 63:3) Ale viera v osud presvedčila milióny ľudí, že Boh je pôvodcom ich biedy. To, prirodzene, mnohých naplnilo pocitmi horkosti voči nemu a zavrelo im to dvere k ozaj blízkemu vzťahu k Stvoriteľovi. Napokon, ako by ste mohli cítiť lásku k niekomu, koho považujete za pôvodcu všetkých svojich problémov a skúšok?

Fatalizmus takto stavia prekážku medzi Boha a človeka.

Oslobodení od tyranie osudu

Mladý Ousmane, ktorého som spomenul v úvode, bol kedysi zotročený vierou v osud. Ale keď mu čítanie Biblie pomohlo, aby zhodnotil svoje zmýšľanie vo svetle Písma, Ousmane bol podnietený zanechať vieru v osud. Výsledkom bol hlboký pocit úľavy a nový, pozitívny pohľad na život. A čo je ešte dôležitejšie, začal spoznávať Boha, ktorý je „milosrdný a milostivý, pomalý do hnevu a hojný v milujúcej láskavosti a pravde“. – 2. Mojžišova 34:6.

Ousmane si tiež začal uvedomovať, že i keď Boh neplánuje každý detail v našom živote, predsa má predsavzatie do budúcnosti.

V 2. Petra 3:13 sa hovorí: „Sú … nové nebesia a nová zem, ktoré očakávame podľa jeho sľubu, a v tých bude bývať spravodlivosť.“

Keď budete rásť v presnom poznaní Biblie, začnete si uvedomovať, že vaša budúcnosť nezávisí od nejakého vopred určeného osudu, nad ktorým nemáte nijakú moc.

Dobre to vystihujú slová Mojžiša starovekým Izraelitom:

„Predložil [som ti] život a smrť, požehnanie a zlorečenie; a vyvolíš si život, aby si zostal nažive ty a tvoje potomstvo, tým, že budeš milovať Boha, svojho Boha, tým, že budeš počúvať jeho hlas, a tým, že sa ho budeš pridržiavať.“ (5. Mojžišova 30:19, 20)

 

Áno, k svojej budúcnosti máte čo povedať. Nie je v rukách osudu.