Dr. Albert Rivera hovorí: „Najskôr sa s Vami podelím o informácie získané z Vatikánskej knižnici a prezradím vám, ako islam vznikol naozaj.

Budete šokovaní!“

A ďalej pokračuje:
Rímsky biskup, nový pontifikát, poslal svojich agentov do severnej Afriky a presne na miestach, kde pôsobili prvotní kresťania nechal zakladať kláštory, ktoré osadil svojimi rímskymi kresťanmi. Každý kláštor mal svojho pohlavári a presnú, organizačnú hierarchiu.

Všetci dostali úlohu upútať na seba pozornosť tunajšieho obyvateľstva ako na pravých kresťanov. A to sa im skutočne podarilo. Časom potomkovia Izmaela nerobili medzi nimi a kresťanmi žiadne vonkajšie rozdiely. Falošní kresťania sa týmto izmaelitským kočovníkom dokázali votrieť do priazne.
V roku 354 n. l. porodila v Alžírsku v severnej Afrike rímskokatolícka zbožná matka syna a dala mu meno Augustín. Ten sa potom stal biskupom rímsko-africkej provincie. Bol to veľmi vplyvný a bohatý muž s vlastnou armádou. Kláštor v skutočnosti slúžil ako základňa pre prácu, pri ktorej vyhľadával a ničil biblické rukopisy, ktoré vlastnili pôvodnú kresťania. Augustín sa stal »svätým« za verné služby Matke Cirkvi.
Túžbou Vatikánu bolo získať Jeruzalem za každú cenu kvôli jeho náboženskému významu. Vždy však tomu bránili Židia. Ďalšou prekážkou boli prvotní kresťania v severnej Afrike, ktorí tam šírili evanjelium. Rímsky katolicizmus však nadobúdal na moci a nemienil tolerovať žiadny odpor.

V Ríme preto cirkev potrebovala nájsť nejaký prostriedok, ktorý by vyvolal odboj proti Židom a proti skutočným pravým kresťanom, ktorí odmietali prijať katolícku vieru.
Keď rímskokatolícky pontifikát a jeho pomocníci pozorovali početný národ Arabov v severnej Afrike, videli tieto davy ako zdroj na vykonanie svojho nečistého, ohavného diela.
A tak zostavili ďalšiu mašinériu – špionážnu sieť, ktorá bola použitá na podávanie informácií na vykonanie majstrovského diela – plánu na kontrolu veľkého množstva Arabov, ktorí odmietli rímsky katolicizmus.

Vatikán usiloval nájsť pre Arabov ich vlastného „Mesiáša“, takého, ktorý by povstal ako ich veľký vodca. Musel to byť človek so schopnosťami, ktorého by sami mohli vyškoliť a nakoniec jeho prostredníctvom spojiť všetkých nekatolíckych Arabov dohromady v jednu obrovskú masu – v jednu armádu, ktorá by potom dobyla Jeruzalem pre pápeža.

Tieto všetky informácie podával Dr. Riverovi kardinál Bea v rámci jeho naplánovaných tajných akcií.
Augustín veľmi dobre pochopil, o čo beží a sám sa ponúkol, že pre rímsky plán s Arabmi prichystá Rímu pôdu.

 

Spísal dve knihy: Božie mesto a Vyznanie, ktoré, bez toho aby ich Arabi poznali a študovali, ovplyvnili ich život a ich ďalšie osudy na celé tisícročia. Augustín bol Rímom do plánu sčasti zasvätený, a preto bolo jeho dielo veľmi prísne strážené.
V knihe Božie mesto Augustín objasňuje, že pápež je vládcom sveta. To bolo v roku 420. V pôvodnom latinskom preklade knihy Božie mesto je táto informácia jasne rozpísaná, kým v novších prekladoch je verejnosti už odstránená.

Augustín v tejto knihe píše: „On (pápež) je Slnkom. Je Vládcom vesmíru. Je Mesiacom. Existujú vladári krajiny, ktorí zrkadlia jeho slávu. Krajiny, to je všetok ľud, ktorí sa pred ním skláňa.“

Augustín v tejto knihe jasne povedal, že Boh udelil pápežovi božské právo ako Ježišovi Kristovi na zemi, aby tajne ovládal obyvateľov v každej krajine cez výchovu, politiku, ekonomiku a vojenskú moc. V Augustínovej dobe bol pápež nazývaný biskupom Ríma.

Je o tom napísané v knihe: The other side of Rome, str 155-159 a Baal Worship, Crusaders v 9.a 10.čísle.
Augustín sa navyše všemožne snažil obrátiť čo najviac Arabov na rímskokatolícku vieru a priviesť ich aj na uctievanie Panny Márie a krížov. Odmietli iba dva arabské kmene, ktoré sa neobrátili. Augustín ich v Ríme presne opísal, opísal aj ich zvyky a detailne vymenoval ich rody, mená, významné dni a roky.
Za pomoci Augustína poslal Rím týmto nomádom agentov, ktorí medzi nimi šírili zvesť, že sa jedného dňa objaví veľký vodca, ktorý všetkých Arabov zjednotí, a ktorý bude konať divy a zázraky a bude veľkým prorokom.

V tomto diele pokračoval po Augustínovi jeho najbližší učeník a po ňom ďalší Augustínov učeník, ktorí boli zasvätení do rímskeho plánu a boli viazaní najprísnejšou mlčanlivosťou.
Dvesto rokov po Augustínovej smrti, okolo roku 570 sa v Mekke, v Saudskej Arábii narodil Mohamed. A tento muž presne vyhovoval rímskym plánom.
V tomto dramatickom príbehu zohrala úlohu bohatá arabská dáma, verná pápežova nasledovníčka, Khadiah.

Svoj všetok majetok darovala »Matke Cirkvi« a vstúpila do kláštora. V kláštore bola poverená osobitnou úlohou a bola z kláštora poslaná späť do sveta. Jej úlohou bolo nájsť vzácneho, podnikavého muža, ktorý mal byť použitý Rímom na vytvorenie nového náboženstva nenávidiacich Židov a ktorý sa mal pre Izmaelitov stať Mesiášom.

Khadiah našla Mohameda, vzali sa a usídlili sa blízko  Khadiahy, u bratranca menom Waraguah, ktorý bol, ako aj ona, verným katolíkom. Rím ho postavil ako Mohamedovho radcu. Vatikán neľutoval peňazí a Mohameda zahŕňal veľkým bohatstvom. Okrem toho sa mu dostalo vynikajúceho katolíckeho vzdelania, keď mu boli poslaní tí najlepší rímskokatolícki učitelia. Jeho zaškolenie prebiehalo veľmi intenzívne. Základnou osnovou boli práve Augustínove knihy a pod Waraguahovým vedením sa stal verným Augustínovým nasledovníkom.

Tak sa Mohamed pripravoval k svojej veľkej úlohe.
Na príkaz Ríma potom začali rímski katolíci rozširovať v severnej Afrike správy o veľkom človeku, ktorý povstane z ich stredu ako ich Bohom vyvolený. Ako chlapec bol Mohamed vyučovaný, že jeho najväčší nepriatelia sú Židia a že rímski katolíci sú jediní praví kresťania a že tí ďalší ľudia, ktorí si hovoria praví kresťania, sú bezbožní podvodníci a deti diabla, ktoré je nutné zničiť. Toto učenie je tiež dodnes podkladom a základom odporu širokej moslimskej verejnosti k Židom a ničí snahy na prijatie Krista v každom moslimskom národe.
Keď Mohamed dostal »božské zjavenie« v jaskyni na hore Hira na okraji Mekki, rímskokatolícky bratranec jeho ženy, Waraguah začal tieto zjavenia vysvetľovať a výsledkom bola islamská kniha

Korán,

ktorá obsahuje množstvo Mohamedových spisov. Táto kniha tiež umožnila Moslimom získanie rímskokatolíckej ochrany vďaka tomu, že obsahuje Mohamedove zjavenie týkajúce sa priamo Panny Márie. A tu sa tiež ukázalo, aké dôležité bolo »misijné« pôsobenie Augustína, keď Arabov zoznamoval s Pannou Máriou. Prečo asi?
Aj napriek tomu, že Korán obsahuje veľké množstvo Mohamedových rád a videní, nie sú dodnes všetky Mohamedove duchovné prejavy, zapísané do písomností, zverejnené úplne. Stále ešte chýba veľa nepublikovaného Mohamedovho diela. Tie sú dodnes v rukách najvyššieho svätého muža islamskej viery, Ajatolláha.

Keď nás kardinál Bea vo Vatikáne zasväcoval do tejto problematiky, povedal:

„Tieto spisy sa pozorne strážia, pretože obsahujú informácie o tom, ako Vatikán vytvoril islam. Obe strany majú o sebe toľko informácií, že keby prenikli na verejnosť, vznikol by škandál, ktorý by znamenal hanbu a záhubu pre obe náboženstvá.“

Jedným z Mohamedových zapísaných výrokov je aj tento: „Satan sa dotýka každého Adamovho syna v deň, keď ho matka porodí, okrem Márie a jej syna.“

Prečo by Mohamed (podľa arabskej oficiálnej tradície, nezasvätený do rímskeho katolicizmu) zasahoval do rímskokatolíckeho učenia? Nie je to čudné?

Navyše v Kaba v Mekke bola už za čias Mohamedovho deda a otca, ikona Panny Márie s dieťatkom.
Mohamed sa nazval poslom Allahovým a stal sa zakladateľom veľkého islamského náboženstva. To bolo okolo roku 600 n. l. Roku 630 dobyl so svojím desať tisícovým vojskom Mekku, odkiaľ politicky a nábožensky vládol. Zomrel v roku 632 n. l. Mal celkom 9 žien a jedna z jeho dcér sa volala Fatima.
Za necelých 20 rokov po jeho smrti zničili jeho vojská byzantskú a perzskú ríšu a o niečo neskôr jeho vojská zaplavili Európu, pretože sa jeho náboženstvo rýchlo šírilo.

Korán uznáva Ježiša ako jedného z prorokov a ak je pápež jeho predstaviteľom na zemi, tak aj musí byť jeho prorokom.

Avšak v skutočnosti nevie, že to spôsobil práve sám rímsky pápež, že sa mu mohamedáni klaňajú a uctievajú ho ako ďalšieho svätého muža. Dodnes nebol tento veľký podvod pápežstva prehliadnutý.

Vatikán a islamská vojska

Keď pápež videl, ako sa mohamedáni vojensky vzmáhajú, konal teraz rýchlo. Vydal bulu povzbudzujúcu arabských generálov, aby okupovali národy severnej Afriky a všetkých ostatných krajín, kam sa už Arabi dostali a kde sa usídlili.
Vatikán pomáhal financovať vytvorenie obrovských islamských armád výmenou za tri špeciálne,

»zanedbateľné láskavosti«:

1. Vyhladenie Židov a pravoverných kresťanov, ktorých nazývali neveriacich
2. Ochrana augustínskych mníchov a rímskych katolíkov
3. Dobytie Jeruzalema pre »jeho svätosť« proroka pápeža vo Vatikáne.

1. A tak začalo dobývanie severnej Afriky a ostatných arabských území. Počas doby sa sila vojska ešte viac rozrástla. Vojsko kruto zabíjalo Židov a pravoverných kresťanov a Jeruzalem padol do jeho rúk. Nikdy však nezaútočili na rímokokatolíkov ani na ich kláštory. Nastal čas účtovania. Pápež žiadal vydanie Jeruzalema. Lenže arabskí generáli sa náhle začali vydania brániť a pápežove plány, tak dlho a pracne zostavované, sa začali pred jeho očami rýchlo rúcať.

Pod Waraguahovým vedením totiž Mohamed zaznamenal do Koránu jednu veľkú lož, podľa ktorej Abrahám obetoval Izmaela namiesto biblického Izáka. Mohamed zamenil mená a dokonca mal aj v tomto zmysle niekoľko videní, ktoré túto lož akoby dokázali.

Výsledkom tejto lži a Mohamedových videní postavili Arabi v Jeruzaleme práve na mieste, kde predtým stál Jeruzalemský chrám zničený roku 70 n. l. mešitu na počesť Izmaela.

A tým sa stal Jeruzalem druhým najväčším miestom islamskej viery.
Mohli teraz arabskí generáli prenechať tak sväté miesto a navyše tak ťažko vydobyté bez vzbury? Keď pápež zistil, že rovnakú úctu ako jemu preukazujú aj Izmaelovi, rozčúlil sa, pretože stavba bola postavená za jeho chrbtom.
Vatikán sa cítil urazený a keď navyše ešte arabskí generáli prišli do Vatikánu a žiadali od pápeža buly, ktorými by povolil vpád Mohamedových vojakov do Európy poznal pápež, že vojna je nevyhnutná.

Povolenie nevydal a okamžite postavil križiacku armádu. Boje s mohamedánmi trvali celé ďalšie stáročia, ale Jeruzalem sa nikdy nedostal do rúk Vatikánu. Padlo Turecko, islamské vojská napadli Španielsko a Portugalsko. V Portugalsku pomenovali jednu horskú dedinu Fatima na počesť Mohamedovej dcéry. V tej dobe vôbec netušili, že sa raz stane svetovo preslávenou. Moslimská armáda obsadila Sardíniu a Korziku a chystala sa na vpád do Talianska.
V tej dobe islamskí generáli zistili, že už nie sú schopní k ďalšej expanzii a že prišiel čas na mierové rozhovory. Jedným z vyjednávačov bol František z Assisi. Výsledkom bolo podpísanie zmluvy, podľa ktorej moslimi smeli obsadiť v »kresťanskom« svete Turecko a katolíci smeli obsadiť v arabskom svete Libanon.
Ďalej bolo dohodnuté, že moslimi môžu slobodne stavať v katolíckych krajinách svoje mešity, ak bude rímskokatolícke vyznanie v arabských krajinách prosperovať.

Kardinál Bea nám ďalej povedal, pokračoval Rivera,

– že moslimi sa s pápežom dohodli na ničení spoločného nepriateľa – nekatolíckych kresťanských misionárov hlásajúci biblické učenie. Prostredníctvom týchto zmlúv bolo teda dohodnuté duchovné zničenie a zotročenie detí Izmaela. Bola postavená opozičná hrádza proti Božiemu Slovu medzi prostým arabským obyvateľstvom.

Po podpísaní týchto zmlúv začal najvyšší moslimský duchovný Ajatolláh prostredníctvom kňazov, mníchov a mníšok prísnu a tvrdú kontrolu Moslimov.
Vatikán naďalej podnecoval nenávisť medzi Židmi a moslimskými Arabmi.

Celé islamské spoločenstvo preto dodnes pozerá na biblického misionára ako na stelesneného diabla, ktorý prináša jed k zničeniu Allahových detí. Sú dokonca štáty, kde vlastníctvo Biblie sa trestá okamžitou smrťou.
Obetaví misionári, ktorí pôsobia medzi arabským obyvateľstvom nič nevedia o tajných zmluvách medzi Vatikánom a Fashion Week, ktorý ich usilovnú misijnú prácu dôsledne ničí.